Zazvonil zvonec a rozpravke je koniec

Uz je to sedem dni, co som naposledy videla svetla Sioux Falls. Velmi mi chyba moja americka rodina, spievajuci pes Toby a kamarati.

Moje posledne dni v Amerike boli este lepsie ako som si mohla zelat. Mala som svoju rozluckovu party s titulom ‘I DONUT wanna leave’. Prirodzene sa tam podavali donuty (sisky). Konalo sa to v parku vedla nasho domu a  prislo asi 25 deciek. Niektore mi doniesli darceky, pohladnice, dostala som aj velku davku arasidoveho masla na cestu domov. Je to sice velmi tazke, ale nemohla som to len tak nechat tam. Hrali sme pieskovy volejbal v parku, co bol v podstate absolutny fail, pretoze v kazdom time bolo tak 10 ludi a nikto nevedel poriadne hrat. Vacsinou to aj tak skoncilo tym, ze sme sa smiali na tom, ako lopta bud utekala pred Seanom, alebo ho napadala. Potom sme mali velku hostinu a vybrali sme sa k nam domov urobit ohnisko. Tam sme chvilu sedeli a rozpravali sa, Hannah nam povedala strasidelnu story o duchovi z nasej ulice, ktory podla povesti strasi v nasom dome. Potom sa vsak zacalo blyskat a onedlho prisla aj predvidana burka, takze sme sa museli prestahovat do vnutra. V obyvacke sme potom hrali Dance revolution na Playstation. Som vo vsetkych tychto hrach vynimocne zla, nech to skusam akokolvek. Clovek sa pri tom vsak poriadne zapoti, ono to vobec nie je ziadna sranda.
Potom som sa, bohuzial, musela rozlucit so vsetkymi deckami. Bolo to zlozite, pretoze viem, ze vacsinu z nich uz neuvidim. Avsak, stale to bolo zvladnutelne, pretoze som stale mala Hannu so sebou.
V sobotu mala Hannah rano SAT test, co je test vyzadovany na vysokych skolach. Je to stresujuce, pretoze to trva tak styri hodiny a doslova to vyzmyka mozgove bunky. Potom vecer sme vsak sli k Andrew, co je host brother Kristiny, dievcata zo Slovenska. On tento rok zmaturoval a tak mal open house. Byvaju na totalnej farme asi pol hodinu od Sioux Falls. Mne s Hannou to vsak trvalo taku hodinu, pretoze sme boli beznadejne stratene. Na farme maju kone, ovce, kravy a alpaky.  Alpaky su najcudnejsie stvory na svete. Seriozne. Nevidim ziaden dovod pre ich existenciu ale bez nich by svet nebol svetom. Je to skoro ako existencia Boda. Nikto nevie vysvetlit, ako je mozne, ze tvor ako on, existuje. Po dvore im tiez kracaju kacky a husi a pes si spolunaziva s mladymi jahnatkami. Na tej oslave boli aj ostatni vymenni studenti. Vacsinou sme ta najhlucnejsia skupina, pretoze ked spojite dokopy vsetky mozne kultury a este Nadu, tak susedia sa zacnu vzdialovat. Nada je z Morrocca a je hrozne hlucna, ale je absolutne uzasna. Na rovinu ti povie vsetko, co sa jej nepaci.
Zvysok vikendu sa zacalo uporne pracovanie na splneni vsetkych mojich veci z bucket listu. Neplanovala som totiz odist bez toho, aby som nestihla spravit vsetky veci, ktore som chcela urobit. Pocasie nam vsak velmi neprialo, pretoze stale prsalo. V nedelu sa ako tak vycasilo a my sme mohli vyrazit na bicykli do Falls parku. Snazila som sa prehovorit rodicov, ale im sa nejako nechcelo. Nastastie mam Hannu, ktora odjakziva bola za vsetky moje strelene napady. Je to asi 10 kilometrov od nasho domu. V polke cesty som si spomenula, ze som si zabudla krem na opalovanie a tak som skoncila s pripecenym ksichtom a bicykliarskym opalenim na hankach. A kedze uz bolo take krasne pocasie, chcela som si odcheckovat dalsiu vec z mojho bucket listu. Thomas nam teda postavil stan v zahrade, kde sme Hannah a ja v noci prespali. Bolo trochu chladno, ale zvucka siesteho dielu Starwars nas hriala pri srdci.

V pondelok bol velky den balenia. Vobec sa mi nechcelo a vobec sa mi nepacilo, ze do kufra sa mi nechceli zmestit veci. Vecer sme vsak mali naplanovany posledny vykrik mladosti, ked sme sa nezodpovedne vybrali do Gitchi Manitou, co je take to strasidelne miesto Indianov blizko Sioux Falls, o ktorom koluju povery, ze tam boli zavrazdeni studenti pred niekolkymi rokmi. My sme tam uz raz boli, ale po chvili sme sa otocili, pretoze sme si (teda aspon ja osobne) skoro oznackovala nohavice od strachu. Ked sme povedali rodicom, ze tam ideme, oni len ze dobre, akoby sme sli kupit galon mlieka do potravin. SERIOZNE? TO STE SA VOBEC NEOBAVALI O NASE ZIVOTY? VSAK SME MOHLI ZOMRIET Ja som bola vystresovana, ale tentoraz som uz bola pripravenejsia na utek po sezone tracku, takze moja odvaha mierne stupla. Bolo to moje posledne zelanie pred odchodom, ist tam s Hannou, Benom, Jaredom a Joshom, nasa slavna patka. Mali sme so sebou baterky a Josha, takze nic sa nam nemohlo stat. Otravny hmyz bola vsak ta najnebezpecnejsia vec, ktora sa nam stala. Zaparkovali sme a v tme sme sa vybrali po lesnej cesticke, pricom sme netusili, kde nas to zavedie. Stupali sme do praznoty noci nevediac, co pride dalej, nevediac, ci sa este niekedy odtial budeme schopni vynorit. Usi sme mali ako na stopkach, oci tiez. Kracali sme tak asi tristvrte hodinu a zrazu sme sa z lesa vynorili na hlavnej ceste, asi dva kilometre od nasho zaparkovaneho auta. Tak sme sa rozhodli ist k autu ale po hlavnej ceste, pretoze mna by naspat do lesa nic nedostalo. Tie kriky boli totiz fakt strasidelne. Navyse, na hlavnej ceste nebolo ani zivej duse, takze sme si mohli lahnut na cestu ako v The Notebook. Cheesy. Najstrasidelnejsie bolo asi to, ked Jared odblokoval svoje auto a my sme vsetci podskocili meter, pretoze to vydalo hlasny zvuk z tichej noci. Jared sa zacal smiat, pretoze ocakaval nasu reakciu. Potom sme nevedeli, co dalej, tak sme sli do McDonaldu. Musim uspesne povedat, ze to bol asi moj prvy krat v McDonalde v Amerike. Tam sme sedeli, rozpravali sa, Hannah strikovala sal pre mna. O pol noci nas odtial vyhodili. Isli sme preto k Jaredovi, kde som sa musela rozlucit a povedat zbohom mojim najlepsim kamaratom.

Doma sa Hannah rozhodla prespat v mojej izbe poslednu noc. Rano som mala este dve veci, ktoru som musela urobit pred odchodom. S Hannou sme si na bicykli objednali v drive-through Burgerking, co som mala v plane urobit uz velmi dlho. Bolo to uplne skvele, auta za nami na nas cumeli ako z mesiaca spadnute. Aj ten obsluhujuci pocital, ci mame vsetkych pat pokope.  Potom mi uz len zostavalo zobrat kufre a vyrazit na let Sioux Falls-Minneapolis-Paris-Vienna. Na ceste sme sa este zastavili v Dairy Queen, kde som si musela dat large blizzard, pretoze vedro zmrzliny bolo presne to, co som potrebovala. Na letisku ma cakal Sean, Nada, Andrew, ostatni vymenni studenti a prisiel sa rozlucit aj nas pastor z kostola. Popravde, ta rozlucka bola ta najtazsia vec, ktoru som za svojich dlhych 16 rokov zivota musela urobit. Velmi dufam, ze svoju americkych kamaratov a sestru coskoro uvidim, pretoze oni dali mojmu zivotu uplne iny rozmer.

“This isn’t a goodbye, it’s just ‘see you later’.”

Reklamy
This entry was posted in Uncategorized. Bookmark the permalink.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s