Kalifornia nightmare

A som tu o5.

Vsetkym vam dakujem za trpezlivost, za to, ze cakate na kazdy clanok a ze sa potom z neho tesite aspon tri tyzdne, dokym nepride dalsi. Ale prejdime k veci.

Zabudla som vam uz pred nedavnom povedat, ze som na nasej skole slavna. V podstate. Teda, taky ten docasny pocit slavy, ktory opadne a potom hviezdy upadnu do depresie a zabudnutia. Ja to vsak zvladam celkom v poriadku. Totiz, skolske noviny so mnou robili rozhovor, ktory potom uverejnili spolu s mojou velmi vtipnou a atraktivnou fotkou. Ked casopis vysiel, asi tristo ludi mi povedalo, ze ma videlo v casopise a ze sa im pacilo, co som povedala. Najviac sa smiali na tom, ze som povedala, ze nie vsetci americania su tucni. Dokonca aj knihovnicka v kniznici sa ozvala, ze sa jej pacil moj clanok a to je ona typicka knihovnicka, umrcana a ufrflana a stara. Ked vsak moja chvilka slavy opadla, ja som si mohla spokojne pokracovat v existovani.

Minuly tyzden bol venovany marching bandu. Haha, nic speci. Mali sme totiz chicken dinner sou, kde sme vystupovali nase predstavenie pre ludi zo skoly v nasom divadle. A potom sme sa najedli nechutneho kurata a zmrzliny a potom sme sou vystupili znova. To iste sa odohralo v stvrtok a my sme sa citili ako opakovacie papagaje. Ked nas uvadzali, nezabudli spomenut vsetky nase uspesne vykony…najlepsia marching band…ohromujuca….uchvacujuca….uz desat rokov…250 clenov…jedna zo 17 marching bandov z celeho sveta, ktora sa dostala do Kalifornie. Potom vsak prisla ta horsia cast, o ktorej som nemala tucha. V Kalifronii, pocas Rose bowl totiz budeme kracat teda marchovat 5.5 mile v kuse. To je takmer devat kilometrov. Spicky vystrete, nastroje zdvihnute tri hodiny v kuse. POtom nam k tomu este pridali olej do ohna. 700 000 ludi sa pride pozriet na nas, 50 MILIONOV ludi to bude pozerat online v televizii v Amerike a dalsich 30 milionov to bude pozerat po celom svete. takmer 90 milionov ludi bude vidiet, ked sa potkem alebo dostanem zachvat smiechu, ked sa potkne chalan s obrovskou tubou hned predo mnou. To je nieco, coho sa proste nemozete bat dostatocne. A preto ak to planujete sledovat na internete ( neviem, preco by ste to robili, nemusite pridavat uz aj k tak obrovskym cislam), tak velmi dobre viete, ako ma spoznat. Dokonca, nasej marching band minuly tyzden oznamili, ze my ako jedini zo vsetkych marching bandov, ktore tam budu, budeme mat po tych 5.5 milach jedinecny 45 sekundovy blok, ktory bude o nas a budeme tam iba my pre cely svet. Take nieco sa stalo este len raz pred niekolkymi rokmi, ked tam uviedli nejaku inu marching band. Toto normalne nerobia, ale vybrali si nas, pretoze uvideli nahravku a zistili, aki skveli sme. A viete si predstavit, ze take nieco nazenie jemnu zodpovednost s aromou nervozity nie len na nas, ale aj na oboch nasich trenerov(otec aj syn.) A teraz sa dostavam k pointe. Marching band treningy su momentalne zabijak. Bud trenujeme rano vonku v 14 stupnoch FAHRENHEIToch, nie celuzius (peknych minus desat stupnov) alebo kazdu sobotu tri hodiny, ked je sice plus, ale marchujeme tri hodiny po uliciach v podstate bez prestavky. Ludia z domov na nas vykukuju a sleduju nasu uzasnost, hoci my sa tak vobec necitime. Trener nam pekne povedal, ze to budeme opakovat znova a znova a znova a znova az dokym sa nepozvraciame. Ked sme mali minuly tyzden prvu vonkajsiu skusku po dvoch tyzdnoch, bola to ta najhorsia vec na svete. Dva tyzdne neskusate a cela sou sa rozpadne. Bola to katastrofa, akoby sme boli v marching bande druhy den v zivote. Jednemu chlapcovi prasklo v kolene a museli ho inhed odniest do nemocnice. Dvaja studenti z nasho skolskeho caspopisu sa raozhodli, ze by bola sranda sa na jednu skusku pridat k nam a potom o tom napisat clanok. Tak s nami tri hodiny kracali v kose a potom o tom napisali clanok. Napisali, ze ked skoncili, necitili si ziadne casti tela od unavy a vsetko, co chceli, bolo lahnut si na gauc a zjest vsetko nezdrave jedlo z chladnicky, ktore nasli. Taktiez uviedli na pravu mieru vsetkych, ktori si myslia, ze marching band nemoze byt tak namahavy. A vyjadrili obdiv voci nam vsetkych, ktori toto zazivame pravidelne.

Ale prejdime k niecomu pozitivnejsiemu. Napriklad fakt, ze sa nam blizi Vdakyvzdanie a v stredu, stvrtok a piatok nejdeme do skoly, iba budeme upratovat a hostit 18 ludi v nasom dome a potom pojdeme Black Friday nakupovat, pretoze vsetky obchody maju vtedy zlavy a vsade su ludia uz od stvrtej rano,vraj. Uz mame aj jedenast kiloveho moriaka kupeneho. Ked uz hovorime o prazdninach, tak minuly piatok sme mali iba pol dna skoly, pretoze ucitelia mali nejaku konferenciu a hadajte, co nam spravili. Zevraj je to bezne, ale oni zrusili pol dna skoly, ale skola sa nam zacinala o 7:30, namiesto 8:30 a nemali sme obednu prestavku, takze sme stihli mat vsetky hodiny, hoci mali IBA 45 minut a nie 50 ako normalne. Na Slovensku by nam proste zrusili skolu a nedali by nam ju este o hodinu skor. Kde je spravodlivost? Po skole sme vsak isli na vylet navstivit Kristiana na jeho vysoku skolu, kde studuje muzikalove herectvo. Mali totiz nejaky rodinny vikend.  Tam sme mali veceru s jeho kamaratmi. Musim vam povedat, dospievajuci herci su riadny trapas tejto spolocnosti. Potom tam premietali film a neskor tam boli aj atrakcie. Urobili nam karikaturu nas troch deti, potom sme sa nahanali v bludisku a strielali po sebe, nechala som si nakreslit kacicku na biceps a sup do postele. Mali sme povodne byt v hoteli s rodicmi, avsak s Hannou sme zostali a prespali sme na Kristianovom intraku. Tam sme tak do jednej pozerali dokument o bakteriach, ktore zili v ludoch a zozierali ich z vnutra. To je nieco, po com sa velmi dobre zaspava.

V sobotu rano sme museli odist, lebo o jednej sme mali marching band. Ja som sa zblaznila a tak som tam bicyklovala. Co je na tom take hrozne? Dolekopec na ceste tam sa zmeni na horekopec na ceste naspat. BLIK. A po troch hodinach kracania som musela vybicyklovat kopcisko, ktory je na ceste domov. A zrazu som pocitila vahu mojho vlastneho pozadia, ked som sa uporne snazila vyst ten kopec bez prestania. Ale podarilo sa mi to. A za to som si dopriala muffin, vsak nieco take som si zasluzila. A potom som sla viete kde? NA HOKEEEEJ! HOKEEEJ! Sean ma zavolal lebo mali jeden extra listok a tak som sla s jeho rodicmi a mladsou sestrou, ktora tam mala tiez kamaratku. Sestra mala jedenast rokov a s jej kamaratkou to bola asi taka kombinacia ako Vanda s Marekom alebo Vanda s Dominikou alebo Vanda a KTOKOLVEK. Lujzka, ty velmi dobre vies, o com rozpravam, som si ista, ze sucitis. Deti ma tam fackali a chceli, aby som im robila grimasy a strasila ich. Velmi si ma uzivali ale z hokeeja som teda vela nemala. Napriek tomu Sioux Falls vyhralo 5:2! V pondelok sme znova nesli do skoly, pretoze tu mali veterans day, teda slavili vsetkych byvalych vojakov alebo nieco take. Podstatne je, ze sme nesli do skoly. A v stredu po skole som isla do nemocnice zdobit kelimky na lieky pre pacientov s rakovinou. Znie to velmi zaujimavo a aj to zaujimave bolo. Objavila som totiz v sebe talentovaneho umelca. A dnes vecer idem s Hannou a Katie zbierat peniaze pre nejaku organizaciu pred obchodne centrum. Asi zmrznem, ale taky pocit mam kazdu marching band skusku. Taky ten pocit, ze zomieram, a potom som totalne nadsena, pretoze som nezomrela. haha.

Viete co? Tento piatok som bola ZNOVA na hokeji. TOtiz, so vsetkymi vymennymi studentami. A tentoraz sme prehrali 2:5. Avsak po druhej tretine sme vsetci studenti vysli na lad a tam nas vsetkych predstavili a my sme zamavali, niektori fanatickejsie (ja) ako ostatni. A potom zastupca kazdej krajiny siel hrat tu hru kde mas o jednu stolicku menej ako ludi a ked prestane hrat hudba, tak si musis sadnut. A to hrali na lade a my ostatni sme tam zatial stali alebo namyslene predvadzali nespochybnitelny piskaci talent. (zas raz ja). Bola to velmi zaujimava skusenost. Ludia si asi museli mysliet, ze ti  na Slovensku to nemaju vsetko pokope.

A este nieco vam musim povedat. V  stvrok som sla na predstavenie Frankensteina do skoly a sla som tam s dvoma mojimi spoluziackami z hodiny divadla. Jedna z nich ma strnast rokov a ona nas tam viezla. Viete si to predstavit? Ja som dostala na strnaste narodeniny pravdepodobne veternik, ona auto. A ten pracudesny pocit, ked niekto tak mlady soferuje. Ale pre nich je to super normalne.

Zajtra ideme na Hannin koncert niekam a potom nas caka kratky vikend a koncecne volno. A takto o dva tyzdne sa budem pripravovat na winter formal. Momentalne sa len stresujem, pretoze nemam ani potuchy, co si obleciem. Vsak viete, ako to chodi. Plna skrina nicoho.

Povedala by som, ze to je nemozne, ale fakty hovoria za vsetko. Uz som tu viac ako tri mesiace. A pred chvilou som este trhala burinu u starkej. Cas je velmi zvlastna skutocnost.

(na fotky myslim, avsak este ich Karen nedala do PC, takze ich tu nemozem dat.)