Na začiatok = koniec

Milý Ježiško.

Na začiatok by som sa ti chcela poďakovať za tento rok plný životných úspechov a poučení. Úspešne som zmaturovala, stala sa gaučovníkom knihovým (aka Einsteinov nástupca) nevychadzajucim z domu, len na vyvenčenie Boďa, potom som mala tour de česká republika, co bola skúška mojej výdrže a odhodlania, ktorá nakoniec skončila úspešným prijatím na medicinu. Potom prisla ďalšia skúška v podobe “Ľubica nevie co so svojou existenciou ďalšie tri mesiace” z čoho sa vykľulo “Ľubica je zamestnanec 4* hotela a upratuje po araboch ako je deň dlhy”. To bola takisto pre mna nová skúsenosť, na ktorú teraz spomínam s nadšením. Som rada, ze som si vyskúšala robotu pod psa, pretože som si sama dokázala, ze sa zvládnem zaintegrovat do nesurodeho kolektivu, v ktorom naoko nemam co robiť.
Mojou najfantastickejšou skúsenosťou tohto roku bol vsak Londýn so Sash. Pocit, ze som si to zariadila cele sama, mi priniesol zadosťučinenie. Dalej to bolo uzasne rozptylenie a spoznavanie noveho prostredia, co je vzdy vynimocna skusenost.
Potom uz vsak prisla skola, ktora je zatiaľ najväčšou skúškou ktorú som v živote podstúpila. Naštastie, od začiatku som prisla k tomu, ze tu sme na tom všetci podobne, všetci sme v tom spolu a všetci si to aj uvedomujeme. Cakala som necitlivosť ľudí a kompetitivnost no dočkala som sa spolupráce a ohľaduplnosti z každej strany. To vsak nemení nič na tom, ze je to zaberak, ktory som si nevedela predstaviť v žiadnom zo svojich snov. Kazdy deň zháňam silu znova a znova sa učiť a pritom som ubijana jednotvarnostou tohto zivota, v ktorom mam vycitky svedomia zo vsetkeho okrem ucenia, a v ktorom mi chyba akekolvek odreagovanie a cas na nudu.
V tomto case plnom pochybnosti, nového prostredia a psychickej vyčerpanosti som musela este aj čeliť svojmu prvému rozchodu s Človekom, s ktorým som si donedávna predstavovala celu svoju vysokú školu a neskôr aj budúcnosť. Adam ma srdce zo zlata, no napriek tomu nam to bohužial teraz nebolo súdené byt spolu.
Co som si opat raz uvedomila aj pocas tohto roku, je vyznam rodiny. Nie kazdy ma dar dobrej rodiny, ale nikto nema dar MOJEJ rodiny. Moji rodicia su doslova to najlepsie zo vsetkeho, naco si len pomyslim. Nekonecne obetavi, hlboko milujuci a vecne odpustajuci. Su ta najvacsia opora a podpora v zlych casoch a ta najvacsia radost v dobrych. Je to ten najstedrejsi dar, ktory dostavam kazdy rok na Vianoce. Preto oň prosím aj na ďalší rok.
Mam tiež dve uzasne a krasne mladsie sestry. Chcela by som byt pre nich nejaky vzor, ale casto mam pocit, ze oni su prave vzorom pre mna. Vanda svojou vytrvalostou a odhodlanostou ist si za svojim a Lujzka svojou nadstandardnou inteligenciou a rozumnostou /a fotogenickostou/. Potom tu je este pes Bodrik, ktory je kapitola sama o sebe, ale v skratke, je to nas oblubeny strazny pes, pretoze vyborne strazi gauc a chuti mu co mamina navari.
Aby som to zhrnula, kazdy si nesieme svoj vlastny kriz. V momente, ked uz si v tom, ze si nosom v zemi zaboreny, zistis, ze  ten kriz nesie dopredu teba a nie ty jeho, a uvedomis si tiez, ze naň nikdy nie si sam. Chcela by som sa poďakovať za luxus rodiny, ktorá mi neunavne zmakcuje kazdy dopad nosom do zeme.
Amen
Reklamy
Posted in Medicina, Uncategorized | Jeden komentár

Zazvonil zvonec a rozpravke je koniec

Uz je to sedem dni, co som naposledy videla svetla Sioux Falls. Velmi mi chyba moja americka rodina, spievajuci pes Toby a kamarati.

Moje posledne dni v Amerike boli este lepsie ako som si mohla zelat. Mala som svoju rozluckovu party s titulom ‘I DONUT wanna leave’. Prirodzene sa tam podavali donuty (sisky). Konalo sa to v parku vedla nasho domu a  prislo asi 25 deciek. Niektore mi doniesli darceky, pohladnice, dostala som aj velku davku arasidoveho masla na cestu domov. Je to sice velmi tazke, ale nemohla som to len tak nechat tam. Hrali sme pieskovy volejbal v parku, co bol v podstate absolutny fail, pretoze v kazdom time bolo tak 10 ludi a nikto nevedel poriadne hrat. Vacsinou to aj tak skoncilo tym, ze sme sa smiali na tom, ako lopta bud utekala pred Seanom, alebo ho napadala. Potom sme mali velku hostinu a vybrali sme sa k nam domov urobit ohnisko. Tam sme chvilu sedeli a rozpravali sa, Hannah nam povedala strasidelnu story o duchovi z nasej ulice, ktory podla povesti strasi v nasom dome. Potom sa vsak zacalo blyskat a onedlho prisla aj predvidana burka, takze sme sa museli prestahovat do vnutra. V obyvacke sme potom hrali Dance revolution na Playstation. Som vo vsetkych tychto hrach vynimocne zla, nech to skusam akokolvek. Clovek sa pri tom vsak poriadne zapoti, ono to vobec nie je ziadna sranda.
Potom som sa, bohuzial, musela rozlucit so vsetkymi deckami. Bolo to zlozite, pretoze viem, ze vacsinu z nich uz neuvidim. Avsak, stale to bolo zvladnutelne, pretoze som stale mala Hannu so sebou.
V sobotu mala Hannah rano SAT test, co je test vyzadovany na vysokych skolach. Je to stresujuce, pretoze to trva tak styri hodiny a doslova to vyzmyka mozgove bunky. Potom vecer sme vsak sli k Andrew, co je host brother Kristiny, dievcata zo Slovenska. On tento rok zmaturoval a tak mal open house. Byvaju na totalnej farme asi pol hodinu od Sioux Falls. Mne s Hannou to vsak trvalo taku hodinu, pretoze sme boli beznadejne stratene. Na farme maju kone, ovce, kravy a alpaky.  Alpaky su najcudnejsie stvory na svete. Seriozne. Nevidim ziaden dovod pre ich existenciu ale bez nich by svet nebol svetom. Je to skoro ako existencia Boda. Nikto nevie vysvetlit, ako je mozne, ze tvor ako on, existuje. Po dvore im tiez kracaju kacky a husi a pes si spolunaziva s mladymi jahnatkami. Na tej oslave boli aj ostatni vymenni studenti. Vacsinou sme ta najhlucnejsia skupina, pretoze ked spojite dokopy vsetky mozne kultury a este Nadu, tak susedia sa zacnu vzdialovat. Nada je z Morrocca a je hrozne hlucna, ale je absolutne uzasna. Na rovinu ti povie vsetko, co sa jej nepaci.
Zvysok vikendu sa zacalo uporne pracovanie na splneni vsetkych mojich veci z bucket listu. Neplanovala som totiz odist bez toho, aby som nestihla spravit vsetky veci, ktore som chcela urobit. Pocasie nam vsak velmi neprialo, pretoze stale prsalo. V nedelu sa ako tak vycasilo a my sme mohli vyrazit na bicykli do Falls parku. Snazila som sa prehovorit rodicov, ale im sa nejako nechcelo. Nastastie mam Hannu, ktora odjakziva bola za vsetky moje strelene napady. Je to asi 10 kilometrov od nasho domu. V polke cesty som si spomenula, ze som si zabudla krem na opalovanie a tak som skoncila s pripecenym ksichtom a bicykliarskym opalenim na hankach. A kedze uz bolo take krasne pocasie, chcela som si odcheckovat dalsiu vec z mojho bucket listu. Thomas nam teda postavil stan v zahrade, kde sme Hannah a ja v noci prespali. Bolo trochu chladno, ale zvucka siesteho dielu Starwars nas hriala pri srdci.

V pondelok bol velky den balenia. Vobec sa mi nechcelo a vobec sa mi nepacilo, ze do kufra sa mi nechceli zmestit veci. Vecer sme vsak mali naplanovany posledny vykrik mladosti, ked sme sa nezodpovedne vybrali do Gitchi Manitou, co je take to strasidelne miesto Indianov blizko Sioux Falls, o ktorom koluju povery, ze tam boli zavrazdeni studenti pred niekolkymi rokmi. My sme tam uz raz boli, ale po chvili sme sa otocili, pretoze sme si (teda aspon ja osobne) skoro oznackovala nohavice od strachu. Ked sme povedali rodicom, ze tam ideme, oni len ze dobre, akoby sme sli kupit galon mlieka do potravin. SERIOZNE? TO STE SA VOBEC NEOBAVALI O NASE ZIVOTY? VSAK SME MOHLI ZOMRIET Ja som bola vystresovana, ale tentoraz som uz bola pripravenejsia na utek po sezone tracku, takze moja odvaha mierne stupla. Bolo to moje posledne zelanie pred odchodom, ist tam s Hannou, Benom, Jaredom a Joshom, nasa slavna patka. Mali sme so sebou baterky a Josha, takze nic sa nam nemohlo stat. Otravny hmyz bola vsak ta najnebezpecnejsia vec, ktora sa nam stala. Zaparkovali sme a v tme sme sa vybrali po lesnej cesticke, pricom sme netusili, kde nas to zavedie. Stupali sme do praznoty noci nevediac, co pride dalej, nevediac, ci sa este niekedy odtial budeme schopni vynorit. Usi sme mali ako na stopkach, oci tiez. Kracali sme tak asi tristvrte hodinu a zrazu sme sa z lesa vynorili na hlavnej ceste, asi dva kilometre od nasho zaparkovaneho auta. Tak sme sa rozhodli ist k autu ale po hlavnej ceste, pretoze mna by naspat do lesa nic nedostalo. Tie kriky boli totiz fakt strasidelne. Navyse, na hlavnej ceste nebolo ani zivej duse, takze sme si mohli lahnut na cestu ako v The Notebook. Cheesy. Najstrasidelnejsie bolo asi to, ked Jared odblokoval svoje auto a my sme vsetci podskocili meter, pretoze to vydalo hlasny zvuk z tichej noci. Jared sa zacal smiat, pretoze ocakaval nasu reakciu. Potom sme nevedeli, co dalej, tak sme sli do McDonaldu. Musim uspesne povedat, ze to bol asi moj prvy krat v McDonalde v Amerike. Tam sme sedeli, rozpravali sa, Hannah strikovala sal pre mna. O pol noci nas odtial vyhodili. Isli sme preto k Jaredovi, kde som sa musela rozlucit a povedat zbohom mojim najlepsim kamaratom.

Doma sa Hannah rozhodla prespat v mojej izbe poslednu noc. Rano som mala este dve veci, ktoru som musela urobit pred odchodom. S Hannou sme si na bicykli objednali v drive-through Burgerking, co som mala v plane urobit uz velmi dlho. Bolo to uplne skvele, auta za nami na nas cumeli ako z mesiaca spadnute. Aj ten obsluhujuci pocital, ci mame vsetkych pat pokope.  Potom mi uz len zostavalo zobrat kufre a vyrazit na let Sioux Falls-Minneapolis-Paris-Vienna. Na ceste sme sa este zastavili v Dairy Queen, kde som si musela dat large blizzard, pretoze vedro zmrzliny bolo presne to, co som potrebovala. Na letisku ma cakal Sean, Nada, Andrew, ostatni vymenni studenti a prisiel sa rozlucit aj nas pastor z kostola. Popravde, ta rozlucka bola ta najtazsia vec, ktoru som za svojich dlhych 16 rokov zivota musela urobit. Velmi dufam, ze svoju americkych kamaratov a sestru coskoro uvidim, pretoze oni dali mojmu zivotu uplne iny rozmer.

“This isn’t a goodbye, it’s just ‘see you later’.”

Posted in Uncategorized | Pridaj komentár

Hakuna Matata

Viem, ze je to absolutne nepochopitelne, ale moj cas sa mi uz velmi rychlo krati. 31 kil oblecenia a plysakov som uz poslala na Slovensko a teraz uz ma len caka poslat samu seba. Skolsky rok uz mam taktiez za sebou, comu by som nikdy neverila. Posledny den sme mali piatok sedemnasteho, a ukoncili sme ho velkolepo. Po dvoch narocnych dnoch koncorocneho testovania sme mali rozluckovu party s Estebanom, vymennym studentom z Ekvadoru. Bolo na nu pozvanych asi 200 ludi , co je pomerne vela na moj vkus. Esteban sa rozhodol usporiadat ju este s jednym kamaratom u nich na zahrade, kde maju aj bazen. A kazdy vie, ze bazenova party neskonci sucha, ani ked sa neplanujes namocit. Bodaj by mi to niekto povedal pred tym. Tri krat som nedobrovolne skoncila oblecena v bazene, pretoze Levi si zjavne myslel, ze je to hrozna sranda hadzat ma tam. Takisto sa tu zacala sezona open houseov, co su party, ktore usporiadavaju maturanti. Kazdy maturant ma nejake dve hodiny party v svojom dome, pricom vacsinou tam prides na takych dvadsat minut, podpises sa im do knihy a zablahozelas im k zmaturovaniu a zjes vsetko jedlo, ktore ti tam ponukaju. Hannah mi povedala, ze minuly rok bola v jeden den na 17 open housoch, co si ani neviem predstavit, lebo ja som bola minuly vikend na 4 v jeden den a ledva som sa mohla pohnut od mnozstva jahod, kolacov, a pizze, ktore som zjedla. Potom sme v sobotu isli na farmu k Hanninemu bratrancovi, ktory tiez prave zmaturoval, takze on mal tiez oslavu. Bola tam hrba ludi, ale ja som sa radsej isla porozpravat s hrbou krav, s ktorymi som si posmutila nad ich buducim osudom hamburgerov. Teda, az tak som sa neporozpravala, pretoze tie kravy si o mne zjavne mysleli, ze nie som celkom v poriadku. Na to som si zvykla, lebo ludia si niekedy myslia to iste. Pomalicky sa priblizovali k ohrade a ja som si zobrala 10 sekund na premyslanie, ci by taka ohrada zvladla 70 ciernych krav rutiacich sa na mna. Velmi mudro som usudila, ze asi nie a pomaly som bosa odkracala prec. Nechcelo sa mi vsak vratit sa k hrbe ludi, lebo ich pohlady su niekedy este nebezpecnejsie ako pohlady krav. Preto som bosa prechodila celu farmu a dosla k mociaru, kde som skusala, ci mociare, ktore ta postupne stiahnu ku dnu zatial co ty sa nemozes ani pohnut, su realne. Ale kedze som tu, tak je celkom zjavne, ze tamten nebol ozajstny.Chvilu som tam sedela a potom sa ku mne pripojila Hannina sesternica Tanya. Sedeli sme tam asi styri hodiny a rozjimali nad tym, ako je vonku krasne, a ake je vsetko tiche v porovnani s mestom. Mali sme aj velkolepe plany ist v noci spat vonku do zahrady, ale rodicia vedia, ako ti zrujnovat sny, takze nam to zatrhli. Boli sme aj vdacne, pretoze v noci sme zazili obrovsku burku. Tanyin oco nam v strede noci zatrepal na dvere a vlietol dnu. Najprv som si myslela, ze to prisiel Hagrid oznamit mi, ze ma prijali na Rokford ako prisiel aj k Harrymu pocas burky v Kamenovi Mudrcov. Velkost aj hlasitost by sedeli. No namiesto toho sa nas spytal: “Hej dievcata, chceli by ste si pozriet pravu juhodakotsku burku v akcii?” Popravde, vtedy by som vedela rozzut aj mokry papier, pretoze nikto nebude budit Krakena v strede noci. Zmohla som sa vsak iba na presvedcive NIE, zatial co sa Hannah a Tanya postavili z posteli a isli si pozriet vonkajsiu laser show. Pochopili, ze nema vyznam snazit sa dostat ma z postele. Postel je seriozne zazrak bozi. Odkedy nam skoncila skola, konecne mam cas aspon trochu si ju ocenit. So skolou nam vsak skoncil aj track, co je zla sprava. Posledne dva meety, ktore som vsak mala, boli maximalne uspesne. V utorok, siedmeho maja, sme mali jeden na Ogormane. Prisiel nas tam aj povzbudit nas cierny trener Ricco, co som absolutne neocenila. Pocasie vsak bolo krasne, konecne neprsalo a takisto mi vietor Fujak nevyrazal dych ked som sa ako raketa rozbehla zo startovej ciary. Haha. K raketovej rychlosti mam este daleko. Avsak, trojkrokovala som vsetkych 10 prekazok, co sa mi nikdy predtym nestalo a bola som na seba nehorazne hrda, pretoze som prekonala samu seba. Potom bol cas na stres pred 300 metrov prekazkami, lenze ja som bola tak spokojna sama so sebou, ze som bola v oblakoch. 300 metrov cez prekazky som takisto dominovala, skoncila som s rovnakym casom ako prvacka oblubenkyna a tym som prekonala svoj vlastny rekord.
O dva dni neskor, stvrtok, bol nas posledny meet sezony. Ked som sa pozrela na rozpis, co bezim v tom meete, skoro sa mi oci vygulili. Trener ma totiz zapisal na 100 metrov cez prekazky, sprint na 100m, 200m sprint a 300m cez prekazky. Doteraz mi nie je zname preco tak urobil, pretoze ja som nemala ziadne skusenosti s behanim tych sprintov. O 200 metroch sprint som nemala ani sajnu. Mam to sprintovat na 100 %, ci je to aj na vydrz? Povedala som si vsak YOLO a zabehla vsetky styri discipliny. Najhorsie bolo asi to, ze hned po 100 metroch prekazkach isli 100metrov sprinty, cize som sa nestihla ani vydychat a znova som bola na rade. Potom som mala chvilu cas pred dalsimi prekazkami, no po nich hned nasledovali sprinty na 200 metrov. Musim sa tiez pochvalit, ze som v 300 aj 100m cez prekazky skoncila piata z takych osemnastich. Tym som teda dala oficialne zbohom mojej sprinterskej kariere, ktora trvala neskutocne tri mesiace. S prekazkami som sa vsak nerozlucila natrvalo, pretoze na treningy som este chodievala aj posledny tyzden skoly, i ked to boli treningy uz len pre tych, ktori sa dostali na State meet.

Posledny tyzden skoly. Testy. Namiesto ucenia sme si vsak spravili predlzeny vikend s rodinou a sli do Omahy, Nebraska, kde maju skvelu ZOO. Byvali sme v Embassy Suites, co je jeden z tych super duper hotelov, v ktorych sa bojis kracat, pretoze mas strach, ze nieco poskriabes, rozbijes alebo oblejes. Neobmedzene mnozstvo Skittles, Snickers a dalsich cokolad k tomu bola len dalsia cesta ako sa stat rozmaznanou. Bol s nami aj Kristian, pretoze jeho prvy rok na vysokej uz uspesne skoncil. A neviem, ci ste si vedomi, co Kit, ja a Hannah v jednej miestnosti s rodicmi mozeme sposobit. V prvom rade vela hluku. Pre rodicov to je skuska odolnosti a nervov a len ti najsilnejsi maju sancu prezit. Ked som mala takych 10 rokov, tuzila som po tom, aby som mohla mat 17 a byt dospela a zodpovedna a byt prikladom. Teraz vsak viem, ze sa nieco take nestalo a svoju vekovu kategoriu teda nereprezentujem vo velmi dobrom svetle. Vzorom som sa teda rozhodne nestala a stale cakam, kedy budem mat pocit, ze naozaj som dospela, pretoze ja sa vacsinou citim, ze som na rovnakej urovni ako ked som mala 10. Nastastie, nasla som si Hannah a Kita, ktori so mnou mozu zdielat moju nevyspelost a preto sme vacsinu casu neznesitelne hlucni.

V ZOO sme stravili cely den, porozpravala som sa so zirafami a zelala si, aby som mala ich nohy na behanie cez prekazky. Opice dostali odo mna specialnu pozornost, pretoze su opice.   V hoteli sme potom sli do bazena, hrali sme spolocenske hry a jedli pizzu. V nedelu sme sa na ceste domov zastavili v nakupnom centre, kde sme stravili dobru polku dna, co zjavne tesilo vsetkych okrem mna a Thomasa. Karen je velka nakupovatelka, takze bola v raji. Ja som skoncila styri hodiny tulajuc sa po obchodoch. V jednej predajni ma zastavila predavacka, ktora sa ma spytala, ze co tak sama, a ja som sa jej na oplatku postazovala s mojimi problemami so zivotom. Ona ma zato zadarmo namalovala, za co som jej bola vdacna, lebo mi zabila cas.
Na ceste domov som mala velke plany ucit sa na moj semester test z AP biologie, ale ked som v aute, tak mam pocit, ze je to najlepsi cas na spievanie vdaka akustike, a tak sme s Hannou a Kitom predvadzali svoje talenty. Problem je ten, ze oni maju skutocny talent a ja si len namyslam, ze mam talent.
Posledny tyzden skoly som sa planovala ucit. Planovala. Verila som vsak svojim schopnostiam natolko, ze som sa k uceniu nikdy nedostala. Namiesto toho som vo stvrtok vecer s rodinou navstivila collision banquet, na ktorom sa hodnotila uspesnost celeho skolskeho roka. Collision je ta krestanska organizacia, kvoli ktorej som par krat v piatok rano vstavala o siestej, aby som mohla ist servirovat ranajky deckam v skole. Testove dni stvrtok a piatok ubehli bez vacsich stresov pre mna. Najviac som sa obavala mojho testu z telesnej, co je pomerne vtipne. Prekonala som svoj rekord v paceri, dotiahla som to az na 80. Ukazalo sa, ze ucenie by bolo zbytocne, pretoze z kazdeho testu som dostala minimalne 96%. AP bio aj matiku som z neznameho dovodu dala na 100%. PRavdepodobne to bude zo vsetkych tych worksheetov, ktorymi nas vsetci ucitelia zavalili posledny tyzden. Posledny den som opustala skolu s tym, ze vacsinu deciek a ucitelov uz pravdepodobne nikdy neuvidim.

No a mame tu prazdniny. Nudit sa vsak cas nemam, pretoze najprv som musela dobehnut vsetko, co som nestihla, ked sme mali skolu. Zacala som dokladnym vydrhnutim svojej izby a zbalenim 30kg oblecenia, ktore som poslala v boxe na Slovensko. Fakt dufam, ze ten box este niekedy uvidim. Jeden den sme sli hrat bowling, kde som narovinu prehrala. Mala som aj banquet z tracku, na ktorom sa odovzdavali ceny za celu sezonu. Ja som dostala specialne ocenenie od mojej trenerky na uspesnu karieru a za to, ako rychlo sa mi to podarilo nachytat. Mali sme tiez zahradnu party u nas doma pre decka z collision. Hrali sme ninju, v ktorom som majster a potom taku skvelu hru, ktora sa vola vacsie a lepsie. Rozdelili sme sa do piatich timov po styroch a kazdy tim dostal spinku. S tou sme potom sli do domov na ulici a pytali sa, co by nam mohli dat za tuto spinku. Najprv sme dostali lepidlo, ktore nam niekto vymenil sa gulu na vrh. Za tu nam niekto dal velkonocny kosik, ten bol vymeneny za taniere, tie za puzzle. Tam sme skoncili po pol hodine hrania. Jeden tim vsak dostal od niekoho posilnovaciu masinu a dalsi tim skoncil so snowboardom. Keby sme mali take tri hodiny, dosli by sme aj k nehnutelnostiam.

Vcera sme sa vratili z dalsieho vikendu na farme, kde sme boli slavit Memorial day za vsetkych, ktori zomreli vo vojne, alebo zomreli. Musela som tiez povedat konecne zbohom Kitovi, pretoze jeho uz pred svojim odchodom neuvidim, lebo pracuje mimo mesta. Bola to jedna z tych horsich veci, ktore som kedy musela urobit. Bola som sa uz rozlucit aj s Lukom na jeho open house, pretoze toho uz neuvidim. S ostatnymi ma to este len caka a poviem vam, nie je na tom nic prijemne.

Este stastie, ze doma ma cakaju pirohy, smradlavy pes a milujuca rodina. Hakuna Matata.

Poznámka | Posted on by | 6 komentárov

FO TO

Pozajtra nam zacinaju koncorocne testy. Co moze byt lepsie ako ucenie sa? Aktualizacia mojich fotiek.

https://plus.google.com/photos/100236140126550093730/albums/5878006370054563473

P.S. Ak chcete viac fotiek z promu, na facebooku su miliony.

Posted in Uncategorized | 9 komentárov

May the fourth be with you

Ahojte fanusikovia StarWarsu, aj vsetci ostatni vsedni ludia.

Cas na rozpravku. Kde bolo tam bolo, zila raz jedna princezna. Volala sa Leia. Okrem toho, ze bola dcera Darth Vadera, bola takisto aj majsterka v ucesoch. Jedneho dna som sa rozhodla, ze moje vlasy na prom musia vyzerat ako vlasy prineznej Lei, a tak mi to moja milovana sestra splnila. Mierne sa pri tom napotila, pretoze ja som velmi kriticka a neuspokojim sa len tak s hocicim, no napokon uspela. Jeeeee, prooom!

Dlhoocakavany den nastal. Dvadsiaty siedmy april, sobota. Den pripravy. Moj a Hannin partner na prom maju preteky s tracku, ja som sa z nich vyzula, pretoze domov mali prist o druhej a ja by som sa v zivote nestihla dat dokopy pred pol piatou. Nakoniec sa vsak ukazalo, ze domov nedosli az do stvrtej, takze stastie, ze som nesla. Vonku bolo slnko, co bol asi tak jeden den z dvoch, co sa tu taky necakany vyjav udeje. Kolkokrat v zivote ste videli patnoheho psa? Tolkokrat videli v Juznej Dakote modru oblohu. Ja som to vyuzila a dve hodiny som stravila citanim 60 stran z AP biologie vonku na zahrade. Hannah isla vyzdvihnut kvety, ktore dievca da partnerovi na sako. Potom sme mali obed, mac&cheese, a zacala sa intenzivna priprava na vecer. A kedze mna stastie obchadza viac ako patnoheho psa, vo stvrtok som si na svojom track meete spalila ksicht. Dostala som tym ocarajucu cervenu farbu do liciek a Rudolfov nos. Genetika je bosorka. Cely den som preto vrstvila Aloe vera na svojom nose, dufajuc v zazrak. Vsak co, moj partner je rysavec, aspon splyniem. A napriek tomu, ze ja som presvedcena, ze som talentovana hairstylistka i kozmeticka, Karen mi neverila, takze som sa musela zverit do jej ruk, co sa tyka akehokolvek stajlovania. Takisto mi musela zmensit saty, pretoze boli nejake velke, ale to bol ten najmensi problem, kedze boli z eBayu za 45 dolarov. O dve hodiny neskor sme s Hannou stali pripravene pred dverami, cakajuc na nasich partnerov, dufajuc, ze si z nas len nevystrelili s tym pozvanim. Nastastie sa nad nami zlutovali a ked dosli, Karen nas odfotila zo vsetkych moznych uhlov, specificky ked som sa snazila pripichnut kvet na Lukovo sako bez toho, aby som sa mu dostala pod kozu, s makcenom.

Potom sme mali naplanovanu veceru v Grille 26. V nasej prom skupine sme mali 25 deciek, pricom takych jedenast bolo mne absolutne neznamych, len sa k nam nejako prisackovali. V restauracii sme mali mensie problemy rozhodnut sa, kto bude kde sediet, pretoze nik nechcel byt ta dvojica sediaca s jedenastimi neznamymi. Musim si pripominat, ze sa nemam na co stazovat, pretoze sme mohli skoncit ako skupina 70tich ako jedno dievca z tracku. V restauracii som na seba typicky vyliala vodu a vbehla do panskych zachodov namiesto damskych. A ako sa patri na nas vek, pocas cakania na jedlo sme popytali casnikov, nech nam donesu voskovky a s Lukom sme kreslili na papierovy obrus na stole. Najvacsiu zabavu sme mali, ked som nakreslila curajuceho psa a potom do jeho mlaky spadol kusok cokoladoveho kolaca. Hej, trochu som v Amerike dospela.

Po jedle sme sa sli spolocne fotit (je zjavne, ze to chlap planoval. Zena by sa nesla najprv najest do prasknutia a potom fotit.) Ja som sa modlila, aby aspon jedna z tych sto fotiek bola ako-tak pouzitelna, kedze vacsina z nich bola s vtipnymi vyrazmi a divnymi pozami. Okolo deviatej po nas prisla limuzina, na ktoru sa vsetci chalani zlozili. Kedze nas bolo tak vela, museli nas zobrat na dvakrat. V limuzine som sa citila ako vystrihnuta z americkeho filmu, husto sme tancovali na hudbu, ktora bola na plne pecky, a strnkali si sampanskymi poharikmi bez sampanskeho. Limuzina nas doviezla do centra na miesto, kde sa konal nas prom. Ked sme dosli dnu, skoro nikto netancoval. My sme to tam vsak poriadne roztocili a po chvili bol parket plny. Vacsinou sa vsak nejednalo o tancovanie, je to skor napodobnovanie roznych ludi ako plavcov, utopencov, ludi s epilepsiou, zbieracov jablk, ale aj slepic, tulenov, sprch, co len si viete predstavit. Luke sa ukazal ako skvely napodobnovac-tanecnik. Pocas celych troch hodin totiz nestratil ani trochu z energie a bez prestania skakal a poletoval po parkete. O pol noci nas vsetkych poslali domov. My sme vsetci sli k Lukovi domov, kde sme mali afterparty. Opekali sme marshmallows o druhej v noci, hrali nocne Frisbee a spolocenske hry, Ben nam povedal oficialne najdlhsi vtip na svete a potom sme pozerali Hot Rod, v ktorom je ten najdlhsi pad na svete. Toto si musite pozriet. http://youtu.be/A8GnphPdchY?t=1m4s

Domov sme s Hannou dosli o piatej, zasmradene od ohna, ale nik nema cas na sprchovanie sa. V nedelu som sla do kostola na Seanovu birmovku, co bolo sice pekne, ale skoro som zubami prekusla budik, ked rano zacal zvonit po tych kratkych hodinach spanku. Vlasy som mala stale zapletena od promu, oci stale namalovane, takze ranna priprava nebola az taka zlozita, haha. Po kostole sme mali obed s celou jeho rodinou a sesternicami a bratrancami, vekove rozpatie 3-8. Najprv sme stravili asi pol hodinu hladanim jeho mobilu, ktory stratil doma, a potom sme hrali futbal v zahrade. Musim povedat, ze som na svoje pocudovanie neodpadla od unavy, za co si davam plus, kedze ja nie som velmi nocne vtaca.

V pondelok mali maturanti senior skip day, co v podstate znamena, ze oni sami sa rozhodli, ze nepridu v ten den do skoly. Vsetci ucitelia su uz zmiereni s tym, ze seniorov v ten den v skole neuvidis. Co vsak s nami chudincami, ktori sme boli na prome napriek tomu, ze nie sme seniori? Do lavic nas posadia a do tracku poslu. Mimochodom, znova sme robili Rickovu killer pyramid, ako to on sam vola. On mal byt Egyptan, ked tak zboznuje pyramidy, a nie nejaky sadisticky trener. Pyramida vola to skakanie po schodoch po lavickach, ktore som vam asi pred mesiacom opisovala. Styridsatkrat hore schodmi a 100 brusakov po kazdych styroch opakovaniach. Druha z jeho pyramid je sprintovanie 200-150-125-100-50-50-100-125-150-200 metrov. Pamatam sa, ze ked sme to robili naposledy, este asi dva dni potom som nevedela, co je kyslik a to som urobila iba 30 opakovani a ani zdaleka nie 1000 brusakov. Tentokrat som si povedala, ze bez toho, aby som to cele pekne zvladla, neodidem. Ja a Samara sme boli posledne dve, ktore sme odchadzali z telocvicne, ale dokazali sme to. Ona sice schody iba behala, lebo skakat nemohla kvoli svojmu kolenu, ja som vsak vsetko poctivo preskakala ako sa patri. Citila som sa sice akoby som vyliezla Mt. Everest, ale s tym pocitom prichadza aj pocit sebauspokojenia za to, ze som to dokazala. Vonku som sa potom hodila do snehu, ktory by som najradsej poslala do teplych krajin, pretoze tu ho uz mam po krk. Asi sest meetov uz muselo byt zrusenych kvoli zlemu pocasiu. Teda, niezeby mi to az tak strasne vadilo, pretoze meety su asi ta najstresujucejsia vec, aka existuje.

Stvrtok pred promom sme mali jeden v Yanktone, co je asi hodinu a pol od Sioux Falls. Behala som 100m aj 300m cez prekazky. Sto sa da celkom zvladnut, pretoze je to druhha disciplina, takze nemusim si tam rozozrat nechty od nervozity. Zabehla som to prekvapivo dobre na moje pomery, z desiatich prekazok som sedem trojkrokovala. To znamena, ze som urobila tri kroky medzi dvoma prekazkami ako pokrocili, zaciatocnici robia pat krokov, lebo nemaju taku rychlost a dlzku krokov. Stalo sa mi to prvykrat v zivote a absolutne nechapem, ako som to dokazala, pretoze na treningu mi to nikdy neslo. Bola som dokonca iba o pol sekundy pomalsia ako nasa hviezda prvacka, ktoru Rikko zboznuje. Trenerka ma po vykone pochvalila a ja som bola so sebou spokojna. Potom vsak prisli take dve hodiny cakania na 300 metrov cez prekazky, co je doslova cakanie na posledny sud. Keby ste chceli vediet, ako sa Janosik citil pred popravou, tak ja vam to viem velmi kvetnato popisat. Cakas pod pristreskom a dufas v smrt, prichadzajuc so vsetkymi moznymi moznostami na utek alebo apokalypsu, v mysli privolavajuc Severnu Koreu. Domace ulohy, ktore si zbalis, su ti absolutne nepotrebne, pretoze mozog je vypnuty, sustredeny iba na to, ze co chvila budes mat pred sebou najhorsiu minutu tyzdna. Ziadne ukludnovanie ako “vsak to je len minuta” nepomaha. Ked uz vyhlasia, ze ‘dievcata beh cez prekazky’ sa mozu ist zaregistrovat, po registracii tam vsetky v kruzku stojime a preslapujeme z miesta na miesto asi takych dvadsat minut, kazda z roznych pricin. Niekomu je zima, niekto od nervozity, niekto si cvrkol a niekto proste potrebuje rozchodit plne gate. Zaradia nas do spravnych pruhoch a ja som znova v tom vonkajsom, co je asi ta najhorsia vec na svete. Je to totiz ten najdlhsi pruh, preto ma naskok a potom po zakrute sa ten rozdiel vyrovna. Ten pruh nema asi nikto rad, pretoze pred sebou nemas nikoho, koho by si potrebovala dobehnut, ziadnu motivaciu ist rychlejsie, pretoze mas pocit, ze si vpredu pred vsetkymi a potom ta zrazu pat ludi obehne. Ked prisiel ten moment, pistol vystrelila, ja som sa rozbehla, planujuc ostat vo vedeni. Aj sa mi to darilo, bola som druha pred koncom, bola som dokonca pred tym super skvelym prvackym dievcatom. Potom som sa vsak rozhodla kopnut do predposlednej prekazky, spadnut v rychlosti a urobit dva kotrmelce dozadu na trati. “Dokonci preteky!” Ozval sa moj vnutorny hlas. V skutocnosti, bol to len hlas nasho hlavneho trenera chemikara Jawsa, ktory si stale mysli, ze som z Juhoslovenska a moje meno je Lubika. Necitila som v tom momente ziadnu bolest, iba mi v hlave blikala nejaka ziarovka a mala som pusteny boombox na plne pecky aj s vibraciami. Mne to pripadalo ako najdlhsie vstavanie vobec, avsak okamzite som sa pozbierala a dosla do ciela. Napriek tomuto trapasu gigantickych rozmerov som nedosla do ciela posledna. Jaws aj trenerka ma pochvalili za skvele oklepanie sa. Potom sme tam museli cakat este do nejakej pol desiatej, kym vsetky discipliny skoncia, pricom predpokladany koniec bol o siedmej. Nastastie nas nakrmili pizzou. Do Sioux Falls sme dosli autobusom o jedenastej a doma som sa v zrkadle zhrozila nad cervenostou mojej tvare.

V piatok v tracku sme mali ocenenia za predchadzajuci den a ja som dostala ocenenie a tricko athlete of the meet za to, ze som trojkrokovala 100 metrov prekazky. trénerka mi povedala, ze si praje, aby som tu mohla zostať este dva-tri roky, pretože fakt, ze ako zaciatocnicka takto skoro trojkrokujem je neuveriteľné. Som jediná zo všetkých deciek, ktoré sú nové, ktora trojkrokuje. Nepodarilo sa to ani prvacke hviezde. Ake dojímavé.
Tento piatok sme mali tiez meet, tentoraz v Sioux Falls. Bola som poriadne vynervovana, pretoze s 300metrov cez prekazky som nemala dobre skusenosti a druhe vytretie by som uz nezvladla. Navyse ma prisla podporit aj Karen s Hanninou sesternicou Tanyou, takze fakt som sa modlila, aby som nespadla. Zima bola preukrutna a najhorsi bol pravdepodobne silny vietor, avsak ked sme cakali na 300 metrov cez prekazky, pustili v radiu Bon Jovi, It’s my life. Ja som sa akoby utrhla z retaze a tancovala som tam po ihrisku zatial co sa ostatne vystresovane decka na mna iba s udivom pozerali. Cely rozvrh bol pozadu dve hodiny, pretoze ziaden meet nikdy neskonci nacas. Co sa nestalo, znova som z neznameho dovodu skoncila vo vonkajsom pruhu, co sa mi vobec nepacilo. Nastastie, tentoraz som nespadla a stastne som dosla do ciela. Doma nas cakal Kristian, pretoze jemu uz skoncil skolsky rok a odteraz moze prazdninovat. Niekomu sa zije.

Vcera som mala nabity program. O dvanastej sme mali medzinarodny obed, ktory hostili vymenni studenti. Ja som sa dala dokopy s dvoma dievcatami zo Slovenska z vymenneho programu, Kikou a Romanou, a spolocne sme sa zhodli na rezanciach s tvarohom, slaninou a pazitkou. Rano som preto vysadla na bicykel v dazdi a sla do potravin, ktore su asi kilometer od nasho domu. Ked som tak cakala na semafore, povedala som si: ain’t nobody got time for this, a rozhodla som sa ignorovat potraviny, pretoze sa mi nechcelo cakat na zelenu. Tak som obisla semafor a urobila si zamierila niekde rovno, do neznama. K potravinam som sice nakoniec dosla, ale spravila som si mensiu 10 kilometrovu prechadzku mestom. Toto je moj sposob dostania sa z bodu A do bodu B. http://tinyurl.com/ck8ns6u

Isla som aj do europskeho obchodu, kde maju tvaroh na nase cestoviny a potom sme to vsetko isli pripravit. Hannah nam pomahala, takze je zazrak, ze sme sa neotravili. Popravde, na chvilu to tak vyzeralo, pretoze cestoviny sa zdali akesi suche, tak sme robili viac a viac slaniny, pridavali viac a viac smotany, az sa z toho stala cholesterolova bomba.

V kuchyni sa miesalo asi 15 pachov roznych svetovych kuchyn. Samozrejme, chcela som vyskusat z kazdeho rozku trosku. Skoncila som s tanierom naplnenym lasagnami, reznom, tofu, cinou a samozrejme, dezerty. Bolo to velmi naplnujuce, haha. Potom som mala vypomahat s odkladanim prekazok a blokov na stadione v Sioux Falls na najvacsich pretekach v severno-strednej Amerike(alebo nieco take) Howard Wood Relays. Tieto preteky trvaju dva dni, v piatok aj v sobotu. V sobotu, ked som tam prisla, cely stadion bol prazdny, pretoze sa kvoli pocasiu zrusila druha polovica pretekov. Tak sa Hannah rozhodla spravit si medzinarodny vecer a ja a asi 10 vymennych studentov sme sa vybrali do kina na IRON MAN 3! Kino bolo super preplnene, rad bol az vonku z budovy, kvoli tomu, ze iba vo stvrtok bola premiera. Story time. Fakt dufam, ze kazdy je aspon trochu oboznameny s vyzorom Roberta Downeyho Juniora, herca, ktory hra Iron Mana. Pocas filmu, ked nikto nic nerozpraval, bol to len taky ten moment pohladov, nejak zo mna vyslo: Oh, he’s so hot. Bohuzial, bolo to pekne nahlas, a preto sa dva rady ludi zacali smiat ako kone.

Rada do zivota: vas zivot moze byt omnoho jednoduchsi ked nemyslite nahlas. Aspon menej trapny.

Posted in Uncategorized | 3 komentáre

Hypochondris

Zistila som, ze som cisty masochista. Neviem, ci je to geneticky dedene, alebo je to nejaka mutacia, jednoducho ma tesi ublizovat si. A nemyslim to vo vyzname trepat si hlavu o stenu alebo sparat sa klincami v uchu. Myslim skor fyzicky sa zmykat ako taka spongia. Ma to aj pomerne doslovny vyznam, kedze vacsinu by som ocenila niekoho, kto by ma vyzmykal od potu po track treningu. Aka chutna predstava. A napriek tomu, ze kazdy den preklinam den, kedy som sa rozhodla s trackom zacat, na druhej strane vsak viem, ze s tym neskoncim, pretoze mi to nejakym krutym masochistickym sposobom prinasa radost. Hovorim o tom pocite, ked nic nevidim od unavy, (Okrem nejakych mimozemskych svietiacich stvorcekov vo svojom videni. Mozno su to len nejake fosforeskujuce lipidy na mojich sosovkach. Alebo vidim to povestne svetlo na konci tunela) nohy mam ako huspenina a o kysliku v plucach iba snivam. Nanestastie, ked vstupis do tracku, je to akoby si podpisoval dohodu s diablom. Diabol si ta nahucka na svoju stranu a ked si kompletne zbalamutena, zacne ta pomalicky posielat do srotu. Ja prave prekonavam fazu posielania do srotoviska s nazvom Skolska Sestricka.  Tesne pred Velkou nocou som totiz zacala citit nepekne bolesti v chodidlach. To iste sa mi stalo pocas marching band sezony, ked som musela marchovat tri hodiny denne. Vtedy som prvy krat sla k sestrickovi a ten mi povedal, ze mam zle topanky na moje ploche nohy. (diki brona). Pred kazdym treningom mi preto chodidla obvazoval paskou, aby boli ako tak stabilne. Stale to bolelo, polovicku treningou som si musela odsediet. Dva dni po Velkej noci sme mali nas prvy oficialny vonkajsi meet (sutaz), co vobec nebola sranda, kedze som nemohla behat. Avsak, diabol si robi co chce, takze som bola zapisana na 100 metrov beh cez prekazky a 300metrov beh cez prekazky. Aj som sa usmievala popod fuz, ked som si na nastenke precitala, ze to mam ist behat. Po prve, v zivote som pred tym neskusila na treningu behat 300metrov cez prekazky a po druhe, viac ako tyzden som uz poriadne nemala trening, pretoze som mala bolesti.

Nas meet bol v Sioux Falls, v horucom tropickom pocasi. O pockat, to bola len moja vidina od zimy. Bola kosa ako v Juznej Dakote a vietor vjal ako o preteky. Chcete vediet ako vyzera nas ubor? Tielko a obtiahnute sortky, ktore ti ledva zakryvaju zadok. 100 metrov cez prekazky som zvladla nejako, napriek tomu ze mi Samara skocila do drahy, ked zhodila svoju prekazku. A este bonus na torte, ja tava som nevedela, kde je ciel, tak som plynule spomalila za poslednou prekazkou a tak sa pekne znasobil moj cas. Potom nas cakali dve hodiny cakania vonku, pokym prisiel rad na 300 metrov prekazky. Ked poviem, ze som rozmyslala o uteku alebo aspon polamani si noh, aby som nemusela behat, tak neklamem. Bola som neskutocne nervozna najma kvoli tomu, ze vsetci ma dovtedy iba strasili s tym, ze 300 metrov cez prekazky je zabijak. Este pred tym, ako som dosprintovala k prvej prekazke, som vedela, ze mali pravdu. A sama seba som sa pytala, ako prejdem tych dalsich sedem? Viete, obcas vediem rozhovory sama so sebou, najlepsie sa mi komunikuje, ked beham. Take posledne 4 prekazky som pravdepodobne iba kracala a skok cez prekazku mi pripadal ako rozlustenie zahady Bermudskeho trojuholnika. Oci mi slzili od vetra. Do ciela som dobehla dychciac ako Bodo po behu s ocom. Znova sa objavili spominane lipidy. Avsak, necakany zvrat, neskoncila som posledna vo svojej varke. Ani pri 100 metroch som neskoncila posledna, z mojej varky som bola 4 zo siestich aj po spominanom spomaleni.

Po dobehnuti som zacala citit hroznu bolest v nejakej slache nad patou. Cez noc mi to pekne nadulo a tak som sa sla porozpravat so starym dobrym sestrickarom. Ten mi nakazal nebehat, dal mi na to horuci obklad a potom vedro ladu a takto to slo od piatka do utorku. Som si ista, ze ja som dovod, preco sa ladovce zmensuju. Polovicu ladovca totiz bolo roztopeneho na mojej nohe. Okrem toho sa mi vsak pri behu aj krv meni na lad, alebo aspon tak to ja citim. V nohach mi akoby kusy ladu prudia v zilach namiesto krvi. No som ja ale troska. Ale som si ista, ze su na svete aj zaujimavejsie temy ako track, ci?

Tak podme venovat minutu ticha pocasiu. V Juznej Dakote sa totiz v strede aprila rozhodlo snezit. A nie len tak obycajne, ono to bola hned prirodna katastroficka burka. V utorok rano som sa zobudila do zmrznutej zeme Mrazika, cencule viseli z konarov stromov. Na ceste do skoly nefungovali semafory a takisto sme stretli horiaci strom, pretoze spadol na elektricke vedenie. Na uliciach boli polamane konare stromov, ktore blokovali prejazdy a v skole nam nesla elektrika. Krasna jar. Predpovede takisto neboli velmi nadejne. V stredu viac mrazu, v noci 20 centimetrov snehu. Po skonceni skoly mala Hannah na aute vrstvu asi 3 centimetroveho ladu, takze do auta sa musela dobyjat. Sledovali sme spravy doma a cakali na ohlasenie o tom, ze v stredu skolu mat nebudeme. Dockali sme sa, na miestnej stanici KELO land oznamili, ze skola je pre cely Sioux Falls district zrusena. Ono tu totiz vsetko funguje prepojene, pretoze jeden clovek je zodpovedny za cely skolsky distrikt a bud zrusia vsetky skoly alebo ziadnu. V stredu sme mali preto leharo kemping, vonku sa ist nedalo, pretoze hrozilo, ze na teba spadne nejaky strom. Mali sme navstevu, Hanninu sesternicu Tanyu, ktora u nas zostala dve noci. Este bolo iba okolo obeda, ked Karen dostala telefonat o tom, ze ani vo stvrtok sa nekona skola. Polovica mesta totiz bola bez elektriny. Niektore decka nemali elektrinu aj styri dni. Nastastie, nas to chytilo len na tri hodiny, presne vtedy, ked som sa pripravovala, ze napeciem buchty na pare. Teraz uz viem, ze tym mi Panbozko daval znamenie. V stredu vecer sme sa teda  zapriahli do roboty a vyskrabavali vrtstvu ladu z chodniku pred domom. Bola to fuska, ale kedze sa zapojila cela rodina, islo to pomerne rychlo. A ked zapojili mna do suflovania snehu, tak nepotrebovali ani rozmrazovac, lad im sam mizol. Pred ocami nam pocas toho spadla obrovska vetva zo stromu priamo do stredu cesty a tak sme sa ju s Hannou s velkym duchom rozhodli premiestnit. Ciii, ale ten lad na konaroch bol riadne tazky. A kedze uz sme boli take samaritanky, porozbijali sme lad a vycistili chodnik aj pre susedovcov, pretoze su stari a sami to tak ci tak nespravia. Ti nam za to napiekli bananove muffiny a ja som si povedala, ze bananove mafiny su este lepsie ako pivo pre robotnikov. Robili sme to vsak od nudy, pretoze sedenie doma nebola az taka zabava. Dokonca sme si postavali aj snehuliakov na svoj obraz v zahrade. Nas krasny japonsky orgovan pred domom sa cely olupal od konarov a zostal len kmen. Thomas ho musel bezmilosrdne odrubat. Tiez som sa v strede noci zobudila, ked padajuci sneh spolu s ladom zlomil konar na dalsom strome pred mojim oknom. Spravilo to rachot ako pri vybuchu. Thomas zalozil ohen pod jednym stromom aby tak roztopil lad a zachranil nas posledny strom na dvore. Vo stvrtok nam dosla elektrina a tak sa moje plany na varenie buchiet museli odlozit. Vsetci sme uz mali ponorkovu chorobu z tej zimy a snehu a tak sme sa vybrali na malu prechadzku autom po meste. Vsetko vyzeralo ako po kalamite, stromy boli naklonene a hole, konare lezali vsade na cestach. Isli sme sa pozriet do Falls parku, tam to bolo tiez zle.  Ked sme dosli domov, elektrina ozila, takze som sa pustila do hokuspokusovania. Prvykrat v zivote som robila kysnute cesto, potom som do toho nejak vlozila dzem a tvarila sa, ze presne viem, co robim. Dzem vytiekol pri vareni a buchty sa odlepili, ale vobec to nebol najhorsi mozny scenar. Vsetkym chutili i ked sladke jedlo je pre nich dezert, oni by to nikdy nejedli ako veceru.

V piatok sme taktiez nemali skolu, na co som sa vsetci poriadne nahnevali, pretoze kazdy den volna si musis dobiehat na konci skolskeho roka. A ked je skola zrusena, rusia sa aj vsetky skolske aktivity a muzikalova skuska bola preto tri krat zrusena, co je pomerne pohromne, kedze premiera bola dnes. Ja som bola nahnevana kvoli tomu, ze som Hannah na narodeniny kreslila obraz, ale pocas snehovych dni som nemohla, lebo bola cely cas doma. PRoblem bol v tom, ze jej narodeniny boli v sobotu a mne stale chybala polka obrazu. Preto som sa zapriahla do roboty v sobotu, Hannah stravila svoje narodeniny v skole na muzikalovej skuske a ja som stravila den v pivnici s Bryanom Adamsom a stetcom. ROdicia jej objednali tortu pre 100 ludi a potom ju priniesli do skoly, kde nakrmili cele obsadenie. Jej narodeniny sme vsak oficialne slavili v piatok vecer, sli sme do jednej talianskej restauracie Luciano, co je v podstate raj na zemi. Jedlo bolo tak dobreeeeeeeeee. Potom sla Hannah na party, pretoze den pred Velkou Nocou sluzila ako modelka pre jednu agenturu, ktora ponuka fotky pre maturantov. Na tej party ukazovali fotky z fotenia. Vzdy si vyberu niekolko tretiaciek, ktore potom dostanu zlavu na svoje fotky. Ja som tam bola s Hannou, a bola to prava modelkovska skusenost. Urobili jej vlasy, makeup, dali jej oblecenie a musela trpiet minusove teploty vonku v uspornych latkach. A ked uz hovorime o Velkej noci. Tu maju taku tradiciu, ze v nedelu rano pred kostolom vsetky decka serviruju ranajky. Do kostola sme museli prist o siedmej, co bolo velmi skoro na moje pomery. Servirovali sme take nieco zapekane (egg bake) a mnozstvo kolacov. Jeden z nich som dokonca upiekla ja, co bolo poznat, pretoze sa rozpadaval. Cudujem sa, ze aj po vsetkych mojich uspechov s varenim a pecenim ma Hannah povazuje za skvelu kucharku. Mozno vo mne vidi velmi skryty talent. S Hannou sme pri servirovani absolutne roztocili, spievali sme Adele pre cely kostol a predvadzali nasu improvizovanu bitku s naberackami. Po kostole sme sli ku Kareninej svagrine, ktora pozvala celu svoju rodinu na velkonocny obed. Bolo tam okolo 25 ludi, pricom som nepoznala nikoho, tak mi zostalo iba pozerat sa do  taniera. Zostali sme tam cele popoludnie a vecer, ked sme prisli domov, zvalili sme sa s plnymi pupkami a pozerali Starwars. V pondelok sme nemali skolu, lenze v utorok nas to uz, bohuzial, cakalo. Velkonocne prazdniny boli dokonca kratsie ako nase necakane snehove dni. Kvoli tymto snehovym dnom vsak momentalne skoncime skolu 21. maja namiesto sestnasteho. Cert to ber aj s pravidlami.

A co sa tyka promu, mam necakany vyvoj situacie. Vcera mi totiz dosli saty, ktore som si objednala s ebayu. Ja som cakala vsetko len nie to, zeby prisli nacas. Samozrejme, s tym prislo aj mnozstvo kriku a vresku, ale to nie je vobec prekvapive. Vsak ma vsetci dobre poznate:)

 

Posted in Uncategorized | 7 komentárov

Zivot je ako bonboniera. Nikdy nevies co ochutnas.

Zboznujem prekvapenia. Hlavne ked su pozitivne a ked sa o nich nedozviem vopred.

Su to vitane odbocky z nudneho stereotypu. Cestovanie v taxiku, stretnutie znamej celebrity v potravinach alebo najdenie hrudiek v krupicovej kasi. Je to nieco, o com mozem potom donekonecna rozpravat. A o minulom tyzdni budem este dlho rozpravat.

Ten, kto by nevedel, pred dvoma tyzdnami v nedelu som mala meniny. Nemala som v plane robit nic specialne, iba sa zobudit so skvelou naladou, pozriet sa na kalendar, ktory mi visi na stene, a skriknut moje meno, pretoze som ho uz dlho nepocula vyslovene bez skomolenia. Tento den je vsak aj Saint Patrick’s day, co je irsky sviatok, ktory Americania slavia obliekanim sa do zelenej.Preto sme sa v sobotu vecer, den pred St. Patrick’s day vybrali oslavit to do jednej irskej kaviarne v Sioux Falls. Uz to samo o sebe bolo pre mna vzrusujuce, sediet niekde v kaviarni pri spolocenskej hre s Hannou a jej rodicmi a popijat hektolitre zeleneho caju. Ked sme si vsak objednali a ja som polemizovala, ktoru hru by sme mali hrat, zrazu do kaviarne vstupil Levi, moj kamarat z divadla a tracku. Karen mu ponukla miesto za stolom. Bola som prekvapenia, ale nevenovala som mu privelku pozornost, pocuvala som totiz odkaz od Kristiana. Zazelal mi vsetko najlepsie k meninam. Potom zrazu vsetci zacali vytahovat darceky a pohladnice. Ja som nemala sajnu, co sa deje. Potom mi doslo, ze mi blahozelali k meninam. Hannah mi dala darcekovu kartu do knihkupectva a Karen jahody v cokolade. Ja som im podakovala a objala ich. Levi bol stale od veci. To vsak este nebolo vsetko. Zrazu do kaviarne zacali prichadzat dalsie povedome tvare zo skoly a z kostola. Vsetci mi podavali darcekove tasky a obijmali ma.  To cvaknutie bolo pravdepodobne pocutelne az do Lomnice, ked mi doplo, ze pre mna pripravili meninovu party. Zacala som vydavat zvlastne zvuky, ktore mali byt prejavy radosti, u mna to vsak vyznelo ako parenie opic. Naposledy som taketo stastie zazila asi na Vianoce, ked som otvorila balik s CD Maroon 5. Vtedy sa Karen s Thomasom nevedeli rozhodnut, ci volat ZOO, sanitku alebo blazinec.

Tak tam vsetci moji hostia sedeli so mnou za stolom, co bolo asi 15 ludi. Hrali sme spolocenske hry a pochopitelne, smiali sa na dvojke Jared – Josh, ktori predvadzali citanie myslienok. Ja som bola cely cas v soku, ze niekto pre mna pripravil party a prekvapena nad Kareninymi organizatorskymi schopnostami. Zostali sme tam az do zatvorenia a potom nam casnici este na cestu zabalili nejake zelene muffiny. Zobrala som si zo tri len preto, aby som ich mohla pred kaviarnou slahnut do tvare Hanne a Jordan a pekne im to tam rozmazat. Oni mi to vratili a vsetci sme skoncili polepeni a poslahackovani. Dvestokrat som podakovala Karen za zorganizovanie niecoho takeho pre mna, ale stale mam pocit, ze som nepodakovala dostatocne.

V nedelu boli moje meniny a to som uz necakala nic, kedze svoju party som mala den pred tym. Na obed mi vsak upiekli Anjelsku Tortu s jahodami a pri obede som mala tanier s napisom: today, you’re special. Vecer som este vsetkych prinutila hrat so mnou spolocenske hry, takze moje meniny boli viac ako vyborne.

V pondelok som bola pripravena na kratky tyzden, pretoze v stvrtok sme odchadzali do Rapid City na All state band, v ktorej hrala Hannah na oboe. Navyse v utorok som mala svoju prvu sutaz z tracku, z coho som bola zelena od paniky. Odchadzala som po piatej hodine a sutaz sa konala vo vnutri asi hodinu od Sioux Falls. Isli sme tam autobusmi a ja som mala nervy na haku, pretoze nikdy som pred tym nesprintovala cez prekazky. Vonku bola stale zima, takze treningy sme mali vo vnutri a tam sme vzdy praktizovali bud sprint, alebo techniku preskakovania, nikdy sme to neskusali dat do kopy. Dovtedy som preskocila tak maximalne cez tri prekazky v kuse, aj to bez sprintovania a zrazu ma chceli postavit pred hotovu vec. Z dievcat som tam isla iba ja a este ta prvacka, ktoru Rikko zboznuje. Ked sme tam dosli, nemali sme cas na dlhu rozcvicku, hned sme boli postavene pred hotovu vec, co bolo v podstate dobre, pretoze som nemala cas na hlbsie rozjimanie nad tym, ako by som mohla privolat nejaky poziar alebo mimozemstanov na tu budovu, aby bola sutaz zrusena. Nasa prvacka hviezda vystartovala sekundu pred vystrelom, takze bola diskvalifikovana a nemohla sutazit. Ja som nemala cas na skore vystartovanie, mordovala som sa tam totiz s tymi stupakmi, ktore mi nikto nevysvetlil ako pouzivat. Neskoncila som najlepsie, ale rozhodne som neskoncila posledna, co drobne pridalo mojmu egu. Bohuzial, ako to dopadlo, to sa asi nikdy nedozviem, pretoze to nie je sutaz s cenami, oni to volaju “meet.” Ides, zabehnes a odides bez akychkolvek umiestneni. Odchod sa vsak nekonal, musela som tam prachniviet asi do deviatej, ked sa vsetky discipliny skoncili a autobus sa vracal naspat do Sioux Falls. Musim sa vsak priznat, ze som so sebou bola spokojna.

Ked som prisla domov o jedenastej, Hannah mala pre mna skvelu spravu. Jared ju pozval na jeho prom. Prom je tanec maturantov, na ktory sa dostanes iba ak si pozvana nejakym maturantom. Ja som uz nieco sipila, pretoze v pondelok po tracku za mnou Jared prisiel a snazil sa zo mna vytiahnut nasu adresu. Ja som mu ju nic netusiac dala a tak som mu nevedomky pomohla s pripravou velkeho pozvania. Jared totiz spolu s Benom a dalsim kamaratom Lukom prisli k nam domov a vianocnymi svetlami napisali PROM na nasej zahrade. Hannah bola cela bez seba,pretoze uz nejaky ten tyzden spievala o tom, ako chcela, aby ju niekto pozval na prom.

V stredu po skole som ocakavala, ze budeme mat lahky trening, kedze sme boli po sutazi. To, co nas cakalo, som ani vo sne necakala. Rozkazali nam behat po lavickach v telocvicni, dole je obrazok telocvicne. Styridsatkrat sme museli vybehnut hore, pricom osem krat kazdy schod, osem krat kazdy druhy schod, osem krat skakat kazdy druhy skok, osem krat na jednej nohe, osem krat na druhej nohe. Po kazdych styroch razoch sme robili sto brusakov, co je dokopy 1000 brusakov. Ja som padla na zem zelajuc si smrt po 30 razoch, pricom som splynula s tymi cervenymi lavickami ako chameleon. Domov som prisla ako matoha, nezelajuc si nic ani len jedlo. Potom Hannah presvedcila Thomasa, aby sme nemuseli ist vo stvrtok do skoly len kvoli prvym trom hodinam, pretoze sme aj tak odchadzali na obed do Rapid City. Plus, v skole mali nejaky career day, v ktorom nam rozpravali o vysokych skolach v Juznej Dakote a kto sa mohol uliat, ten sa ulial. Vtedy sa mi trosku vratil zivot do zivota, ale stale to nebolo ono. Este som musela Hannah masirovat chrbat a ona mi rozpravala o vsetkych jej planoch na prom. Pomaly mi to zacinalo liezt cez usi, pretoze mi bolo jasne, ze ja sa na americky prom nikdy nedostanem a ona akoby naschval tu o tom basni. Ale tesilo ma, ze sa jej splnil sen a niekto ju pozval.

Gym6 1-4-08

Neskor prislo k baleniu a vyberaniu si siat na Hannin koncert v Rapid City, co mi zlepsilo naladu. Karen nebola doma, Thomas bol vo svojej izbe a Hannah bola uz prekvapivo dlho na zachode, ked zrazu zazvonil zvoncek. Nemala som v plane ist otvorit dvere, pretoze som bola prave v procese skusania si siat, presnejsie v tej faze, ked som nemala na sebe nic. “Lubiiiiiii, chod otvoriiiiiit, ja sa prezliekam a Hannah je na zachode.” pocula som z Thomasovej izby. “No to je fakt skvele, ja sa tiez prezliekam,” zvrieskla som, zhrabnuc prve saty z postele a obliekala si ich pocas toho, ako som sprintovala dolu schodmi. Otvorila som, polooblecena, cakajuc postara, ktory sa bude naramne cudovat nad mojim vecernym lookom. Namiesto postara tam vsak na kolene klacal Luke s napisom PROMENADA – asi tak ako slovo prom google translator prelozil. No neviem, kto bol prekvapenejsi, ci ja alebo Luke. Po par sekundach zizania mi doslo, ze by som sa asi mala poriadne cervenat za to, ze tam stojim ako blbec, predok siat vzadu. Zacala som si davat vsetky kusy oblecenia na spravne miesto, Luke stale na mna zizal a pravdepodobne cakal na odpoved. To som uz bola cervena asi ako jeho rysave vlasy a zrazu som len skrikla: “Ty ma pozyvas na prom?” Akoby to nebolo zjavne z toho, ze tam uz klacal peknych par minut v zime. Po chvili vnutorneho (pravdepodobne aj vonkajsieho) pistania som sa dopracovala k ano. Bol tam spolu s nim aj Jared a ked odisli, nastal kratky moment vreskania a skakania, ktory sa nedal porovnat so ziadnym inym. Vsetci su uz uzrozumeni s tym, ze nie som v poriadku.

Vo stvrtok sme teda odchadzali do Rapid City, Hannah sla autobusom spolu s ostatnymi deckami a ja som sla v aute s Hanninymi rodicmi a jej starym otcom. Cesta trvala asi 5 hodin a byvali sme znova s Johnom, Thomasovym kamaratom z vysky. Neskutocne som sa tesila na piatok, pretoze sme mali naplanovanu lyzovacku V Black Hills. Zapadna cast Juznej Dakoty je totiz jedine miesto, kde mozete najst nieco podobne kopcu. Isla som lyzovat iba s Thomasom, ktory nestal na lyziach asi 7 rokov a tak som v neho nemala velku vieru. Bola som vsak prekvapena, pretoze sa z neho vyklul skvely lyziar, dost som ho podcenila. Na zaciatku nam dokonca aj slniecko svietilo, co bolo povzbudzujuce. Milo som bola prekvapena aj z lyziarskeho strediska, bolo pomerne velke, mali dokonca aj cierne drahy. Na obed sa pocasie zopsulo, zacalo snezit a obloha sa zatiahla, plus vietor, ktory mi fukal rovno do tvare bez lyziarskych okuliarov. Kazda vlocka, ktora do mna vrazila, akoby mi polku tvare vylupla, ostra ako ihla. Bola som absolutne zmrznuta, takze sme to po case vzdali. V aute na ceste domov som si necitila moj prst na nohe, tak bol zmrznuty. Ked vsak prisla faza rozmrazovania, zrazu ma zacal nehorazne stipat. Pozrela som sa nanho, a pod nechtom mi svietila fialova modrina. Palec mi cely napuchol a bolelo to teda riadne, tri dni som krivala a takisto som nebola velkym fanusikom topanok alebo ponoziek. Najvacsou zahadou zostava to, ako sa tam ta modrina dostala. Nepamatam si, ze by som sa nejak udrela pocas lyzovania, moja teoria bola, ze mi ten palec zmodrel od zmrznutia, ale to nie je velmi pravdepodobne. V sobotu sa konal koncert, v ktorom Hannah hrala na oboe. Bolo to bravurnee a Hannah bola hviezda. Pocas mojho pobytu som tu dostala poriadnu davku hudby, v marching bande a zo vsetkych symfonickych koncertov, na ktore tu chodim. V nedelu sme sa vratili domov z nasho krasneho predlzeneho vikendu a v pondelok nas cakala skola. Spravy sa chyria rychlo a klebety este rychlejsie, takze ked jedno dievca na chemii vykriklo, ze idem na prom s Lukom, zostala som zahrnuta otazkami od 20 ludi z triedy. A mas uz saty? A kto je Luke? A kde pojdete na veceru? Lukea poznam z prveho polroku, pretoze som s nim mala Americku literaturu. Takisto je clenom Ben, Jared, Josh partie, takze obcas sa zucastnil nasich piatkovych movie nights. Luke je tiez v tracku, on je vsak v behu na vydrz / long distance. Pravidelne pocutjeho meno v skolskych oznamoch, ked hlasia, ze Luke Jelen znova zlomil skolsky rekord v paceri, cim porazil svoj predchadzajuci rekord. Ja zabenem 70 krat zo strany na stranu v paceri, on ma rekord 166. Nechapem.

V pondelok som sa obavala tracku, pretoze behat s mojim napuchnutym palcom nebola ziadna sranda. Ukazalo sa vsak, ze ten palec je najmensi problem, moj vacsi problem boli moje clenky, ktore ma z neznamych dovodov zacali boliet. Polovicu treningu v pondelok a utorok som si musela odsediet, pretoze kazdy pohyb nohou ma bolel. V utorok som uz isla k sestricke v skole, ktora mi dala lad a obviazala mi nohy a povedala, ze mam ploche chodidla. Nebola som tam jedina, toto je vraj obdobie, ked sa vsetkym zacnu prejavovat problemy suvisiace s behom. Trochu ma to mrzi, pretoze vonku je KONECNE pekne pocasie, takze trenujeme na trati a nie v telocvicni. Vcera bolo dokonca 17 stupnov, co je prilezitost vytiahnut kratke nohavice v Juznej Dakote.

Vcera bol prvy den velkonocnych prazdnin a ja som ho s Hannou stravila behanim po obchodoch a hladanim siat na prom, ktory sa kona 27. aprila. Hannah si uz nasla svoje princeznovske saty, ja so svojimi genetickymi predispoziciami rozhodovat sa nad dvoma rovnakymi vecami aspon tyzden som, pochopitelne, nic nenasla.

Teraz musim ist piect, takze kazdemu prajem peknu Velku Noc a prilis sa neprejedzte!

Posted in Uncategorized | 12 komentárov